Jozef Jurášek
Převzato doslovně z časopisu: Slovenské zahraničie 4 / 2009
V týchto dňoch sa dožíva významného životného jubilea 85 rokov skromný, statočný a svedomitý človek Jozef Jurášek, pôvodom z Bukoviny, obce Poiana Micului v dnešnom Rumunsku.
Jeho životným krédom bolo a je:
"Najväčším šťastím je žiť, pracovať a byť užitočným nielen pre seba.
V činorodej práci prežiť život tak, aby sa nemusel hanbiť za svoje činy."
Narodil sa 23. novembra 1924 v Poiana Micului.
Jeho predkovia tam prišli z Oravy a Kysúc v rokoch 1803 – 1830. V tvrdých podmienkach klčovaním bukových pralesov získavali pôdu živiteľku. Stavali si príbytky a postupne sa usádzali. V roku 1842 vznikla obec Poiana Micului, ktorú spolu s rodinami Nemcov – Švábov, prisťahovalcov z českých Sudet, obývali „pol na pol“ asi po 40 rodín. Hornú časť dediny obývali Nemci, dolnú Slováci. Pôvodne sa volala Buchenheim, až po vybudovaní dreveného kostola a školy v rokoch 1848 – 1849 ju premenovali na Poiana Micului. Obecnú školu vychodil v rodisku: 1. – 3. triedu v poľskom jazyku, 4. – 6. triedu v rumunskom jazyku a 7. triedu v slovenskom jazyku. V poslednom ročníku ho učil Rudolf Kovalík – prvý slovenský učiteľ z ČSR, ktorý pochádzal z Ústia nad Oravou. Tento učiteľ svojou školskou i mimoškolskou prácou veľmi výrazne pôsobil na upevňovanie národného povedomia nielen u žiakov, ale aj rodičov v boji s narastajúcou polonizáciou pôvodných slovenských obyvateľov. Založil Spolok T. G. Masaryka, nacvičoval slovenské kultúrne programy a divadelné predstavenia.
Od roku 1938 žije Jozef Jurášek na Slovensku. Ako 14-ročný sem prišiel spolu s 25 slovenskými deťmi cez letné prázdniny prostredníctvom Československého Červeného kríža. Pobyt pripravil učiteľ Rudolf Kovalík, ktorý sa ho už nezúčastnil, pretože zomrel ako 36-ročný za záhadných a nevysvetliteľných okolností. Po ukončení prázdninového pobytu vo vlasti svojich predkov sa deti spolu s učiteľmi vrátili domov. Šesť z nich ostalo na Slovensku, medzi nimi aj náš jubilant.
V Bratislave sa vyučil za kožušníka. V odbore pracoval 16 rokov. Vzdelanie si doplnil večerným štúdiom na YMKE a v majstrovskej škole popri zamestnaní.
Postupne sa vypracoval na majstra, technológa a vedúceho výroby v podniku Obnova v Bratislave. V roku 1980 sa stal prvým námestníkom podnikového riaditeľa módnych závodov VKUS. V práci bol uznávaným odborníkom a za výsledky primerane odmenený a vyznamenaný. Momentálne býva v Záhorskej Bystrici pri Bratislave, kde si pod horou postavil rodinný dom, aby bol bližšie k svojej láske, k prírode, pretože les a drevo mu pripomínajú rodnú Bukovinu. Má syna, ktorý úspešne pracuje v diplomatických službách. V mladosti sa pretekársky venoval plávaniu a vodnému pólu.
Neskôr si obľúbil poľovníctvo, čo tiež súvisí s prírodou. Hoci je už viac rokov na dôchodku, od roku 1985 bol úspešný podnikateľ a chovateľ východofrízskych oviec (odchoval ich vyše 60).
Svoju publikačnú činnosť začal v roku 1946 v denníku Čas a pokračoval v časopisoch Poľovnícky obzor, Príroda a spoločnosť a v iných odborných periodikách.
Postupne, po získaní poznatkov štúdiom tlače a materiálov z archívoch, ale aj osobnými skúsenosťami, ktoré získal aj od svojich rodičov, príbuzných a známych, napísal 25 hodnotiacich životopisných článkov o ľuďoch, ktorí priamo či nepriamo súvisia s Bukovinou, teda s Poiana Micului. Články boli postupne, najmä od 90. rokov uverejnené v časopisoch Slovenské zahraničie, Slováci v zahraničí, Družstevné noviny, Naše snahy (Rumunsko), napríklad: Generál Jurasek – brazílsky generál so slovenskými koreňmi, Spomíname na prof. Vendelína Úradníka, Rudolf Kovalík – slovenský martýr, Ján Malec – posol Božieho slova v Bukovine, Zabudnuté slovenské duše z Bukoviny, Družstevný život Slovákov v Bukovine, Už takmer sto rokov žijú Slováci v Bosne a Hercegovine.
V roku 2000 bol vyhlásený za najaktívnejšieho dopisovateľa časopisu Slovenské zahraničie.
Po roku 2000 vydal vlastným nákladom dve knihy: Kompendium fragmentov histórie obce Poiana Micului. Je to faktografický prehľad od najstarších čias až do roku 1947.
Tvrdí, že v rokoch 1946 – 1947 z obce Poiana Micului sa do Československa presídlilo 68 rodín, do Poľska 92 a v Rumunsku ostalo 42, aj jeho staršia sestra s rodinou.
Nemeckí občania odišli z obce už skôr (940 do Nemecka). Druhá časť je obrázková
– najvýznamnejšie javy a udalosti v obci, spojené s vysvetľujúcim komentárom.
Ďalšiu knihu vydal pri príležitosti 100. výročia narodenia Rudolfa Kovalíka o jeho živote a diele.
V roku 2005 vydalo vydavateľstvo Ivan Krasko v rumunskom Nadlaku jeho súbornú syntakticko-historickú prácu pod názvom Retrospektíva Slovákov v Poiana Micului 1842 – 1947. Je to jediná kniha svojho druhu. Opísal a zhodnotil všetky významné udalosti obce, život a prácu jej slovenských obyvateľov „Sloviokov“ od vzniku obce až po presídlenie do vlasti svojich predkov. Hovorili goralským nárečím: „sloviocka gvara“. Svoje vedomosti, poznanie a znalosti o rodnom
kraji spracoval na vysokej úrovni, ako človek bez odborného vzdelania, ale s ohromným úsilím a zaujatím ako pamiatku pre najbližších príbuzných, všetkých spolurodákov, ktorí sú roztratení po Slovensku (hlavná časť prišla do Hornej Štubne a do Tornale), v severných Čechách, Poľsku, Rumunsku, USA, Kanade, Brazílii, Austrálii, ale aj pre ostatných, ktorí sa o problematiku
Slovákov v zahraničí z rôznych dôvodov zaujímajú.
S citlivou znalosťou opísal tragické udalosti rodnej obce, ktorá bola dvakrát vypálená. Prvýkrát, počas prvej svetovej vojny v roku 1917, ju podpálili vojaci. V rokoch 1918 – 1925
sa obyvateľom podarilo vybudovať novú krásnu obec, ktorá bola ich pýchou. V roku 1944, v období druhej svetovej vojny, bola vypálená opätovne – zhorela do tla a bola zrovnaná
so zemou. Tento hrozný čin spáchali nemecké vojská spolu s rumunskými fašistami. Zhorelo 177 domov, kostol, 2 školy, 2 kultúrne domy. Časť obyvateľov ušla a ukryla sa v horách
a ostatných, najmä ženy a deti odvliekli do rumunského vnútrozemia. Len pomaly sa vracal život do obce a postupne sa spájal s prípravou na presídlenie obyvateľstva do Poľska a Československa v rokoch 1946 – 1947.
Je zaujímavé, že už 15. decembra 1940 Slováci z Južnej Bukoviny (najviac z Poiana Micului) píšu prezidentovi Slovenskej republiky a žiadajú o umožnenie presťahovať sa do pôvodnej vlasti.
Žiadosť podpísalo 169 hláv rodín z 3 obcí. Presídliť sa chcelo 242 rodín, t. j. 1 105 osôb. Toto svedčí o sile národného povedomia a túžob za pôvodnou domovinou, ale bolo to aj vyjadrením
odporu proti zvyšujúcej sa polonizácii slovenského obyvateľstva. Žiadosti sa nevyhovelo!
V tomto čase zohral veľkú úlohu Gejza Minárik (pôvodom zo Slovenska), učiteľ na slovenskej
škole v Poiana Micului. Pod jeho vedením sa robili všetky prípravné práce na presídlenie. Vypracoval demografiu obyvateľov obce Poiana Micului a okolia. Po roku 1947, po ukončení presídľovania, došlo k zániku slovenskej komunity v Poiana Micului a aj v Bukovine vôbec.
Jozef Jurášek sa do rodného kraja rád vracal, bol tam v roku 1958 (20. výročie odchodu na Slovensko), v r. 1988 (50. výročie), v r. 2001, keď si ako 77-ročný nielen pripomenul 60. výročie smrti otca Gregora, významného predstaviteľa Slovákov a váženého občana obce, ale aj vystúpil na vrchol ešte v detstve obľúbenej hory Bobeica, aby sa aj pohľadom rozlúčil so svojou domovinou, ktorú nosí stále v srdci. Naposledy navštívil Bukovinu v roku 2005, keď oslávil s rodinou staršej sestry svoje 81. narodeniny. Bol to iste jeho posledný pozdrav panoráme bukovinských hôr, kde prežil veľa zaujímavých a krásnych detských chvíľ.
Som presvedčený, že výsledky publikované v jeho prácach budú v budúcnosti slúžiť ako jedinečný písomný prameň pre ďalšie spracovávanie problematiky Slovákov žijúcich v zahraničí.
Pripravil Pavel Rojko