Skryté cesty osudu

Hádanka, kterou musel uhádnout každý odvážlivec, který přišel ke sfinze zní:

 

Který tvor chodí ráno po čtyřech, v poledne po dvou a večer po třech?

 

Odpovědí je: ČLOVĚK

 

 

"A práve tento človek zabúda na túto hádanku a často si pripúšťa len dve časti odpovede. A predsa neúprosný čas si pre každého bez výnimky vyberá svoju daň. Je preto staroba trestom za mladosť? Isteže nie. Ľudské bytie má pre každý vek svoje klady a zápory. Často obdivujeme sfilmované príbehy plné osudových zvratov a dramatických chvíľ. Aj medzi nami žijú tí, ktorí majú slabšie sily, ale o to bohatšiu pam䝻. Ich studnica poznania veku nesmie zapadnúť do zabudnutia ich odchodom do večnosti. Medzi nami žijú tí, ktorí majú vek hodný úcty.

 

Len nedávno prekročila práh devädesiatich rokov pani JurṚeková, ktorej príbeh by postačil aj na mno- hodielny seriál. Preto prinᚹam časti spomienok, ako som ich zachytil počas rozprávania.

 

 

Kde ste sa narodili babka?

 


„Moja rodná dedina je ďaleko na Bukovine a volá sa Poiana Micului v Rumunsku“. (Pozn. red.: do oblasti Bukoviny prišli v rokoch 1803 až 1820 Slováci z okolia Kysúc po hladomore na severnom Slovensku a na podnet majiteľov sklární a za vidinou osídlenia území opustených po tureckej nadvláde. Bukovina je severná časť Rumunska, susediaca s Ruskom a Moldavskom).


Bolo to 14. marca 1915. Moja mamička bola veľmi chorá a preto som veľmi skoro musela zasta jej miesto a veru mi bolo neraz do plaču. Peňazí bolo poskromne a tak sme žžili len z toho, čo sme si dorobili na políčku a čo otec zarobil v hore. Dedina bola dlhá niekoľko kilometrov a v strede bol kostol a krčma.

 

Prvú slovenskú šškolu sme mali až v roku 1937, dovtedy nás učili poľskí učitelia.

 

Roky ššli a ja som dospela. Môj prvý mužž sa volal Vojtech. Bol veľmi veselý a poriadny huncút. A bol znamenitý tanečník. Za mladi som straššne rada spala, nie ako teraz. Spomínam si, ako ma raz priššiel Vojtech volať na tancovačku a ja som užž tuho spala, hoci ledva zapadlo slnko. Potichu sa prikradol ku mojej posteli a poššteklil ma na pätu. Ja so sa tak zobudila s vytreštenými očami, žže to už viackrát neskúššal, tak sa aj on zľakol. Vzali sme sa a priššli šštyri deti. Dve dievčatá a dvaja chlapci. Jedno dievča mi tam zomrelo.

 

Až priššla vojna. Vojtech nerukoval, lebo sa staral o rodičov, ale povolali ho na manévre v roku 1941. Mal tam byť len niekoľko týžždňov, ale vzali ich na front a užž o ňom nikto viac nepočul. Len moja svokra kedy len mohla, vyšla nad dedinu a čakala syna. Márne.

 

 

Začiatkom apríla sa našša dedina dostala medzi ruské a nemecké frontové línie.

 

Večer, 30. apríla, priššli jednotky SS a prehĺadali dedinu. Za nimi prišli rumunskí vojaci a vyháňali nás na námestie. Za p䝻 minút sme museli opustiť dom, lebo užž iššli vojaci a podpaľovali domy. A ja s malými deťmi pri sukni a na rukách. Čo som mohla odniesť ?

 

Do noci sme boli zhromaždení na konci dediny a veru pod hlavňami puššiek sme sa modlili, ako v posledné chvíle žživota.

 

Ale eskortovali nás 100 km do rumunskej dediny. Sp䝻 sme sa vrátili ažž na konci leta. Ale kam? Vypálené domy, bez požživne, statku. Tu prišla ponuka zo Slovenska na návrat. Agenti sľubovali hory-doly a tak sme iššli.Možžno aj preto, žže Rumuni nás nemali priveľmi v láske a na Slovensku boli užž niektorí našši, čo šštudovali na šškolách. Boli sme repatrianti.

 

 

Aké bolo naše rozčarovanie, keď sme sa v Koššiciach dozvedeli, žže smerujeme na Sudety po vyhnaných Nemcoch.

 

Vzbúrili sme sa, veď sme chceli ostať na Slovensku. Tak sme sa roziššli.

 

Našši sú v Hazlove za Aššom, v Poľsku, niektorí sa vrátili do Rumunska.

 

A ja som zostala. Najprv nás doššikovali do ... …, odkiaľ vyhnali Maďarov, ale keď sme museli spávať so sekerami na obranu, dostali sme povolenie na presídlenie na Hornú ŠŠtubňu. Začínali sme odznovu. Boli to ťažžké chvíle, keď nám nadávali do rumunských Cigáňov. Robili sme najhorššie práce za mizernú plácu. Ale vydržžali sme.

 

Tu som odprevadila svoju druhú dcéru do chladnej zeme, ale tu som aj spojila svoj žživot s Jozefom, s ktorým sme si toľko pomáhali eššte na Bukovine, kde mu zomrela žžena a zanechala p䝻 detí. Narodila sa nám jediná dcéra, keď mal Jozef 59 rokov. Aj jeho som odprevadila, tam na cintoríne ma čaká. Samému človeku je ťažžko a eššte v tejto dobe, kedy nieto pre starých na dôchodky a dávajú nám pociovať, žže sme tu navyšše, nepotrební a zbytoční. Tak hovorí šštát.

 

Preto užž desať rokov žžijem v Topoľčiankach u dcéry a spomínam na svojich drahých a čakám na každý riadok, ako sa majú vo svete. Modlitbou som v spojení s mojimi žživými, aj s tými, čo už sú „tam“.

 

Na záver: v Topoľčiankach je 12 obyvateľov nad 90 rokov. Kažždý v sebe skrýva osud plný žživotných skúseností. Len treba počúvať a ma't v úcte tretiu časť odpovede na hádanku sfingy, lebo je to aj našša minulosť, aj nᚹ budúci údel."


-r-

 

 

 

Překlad: Taťána Ješetová

Rozhovor vyšel v novinách Naše Topoľčianky

květen, číslo 2/2005

dvouměsíčník obyvatelů obce Topoľčianky

http://www.topolcianky.sk/pdf/noviny/2005/2_2005.pdf